| M SR juniorov - ohliadnutie |   |
| Tak, máme to za sebou. Ďalšie majstrovstvá SR za nami, ďalšia sezóna sa blíži ku koncu. Niektorí hneď presedlajú na futbal a tenis, pre niektorých ešte ostáva pár turnajov a zopár sa môže tešiť na vrchol na majstrovstvách Európy. Po mojom minulom príspevku som dostal pár pozitívnych reakcií, ďakujem. Povzbudilo ma to k ďalšiemu písaniu (takže možno si to nabudúce rozmyslíte s pozitívnymi reakciami :-) ). Trochu dlhšie mi tentokrát trvalo písanie, ale o to dlhší príspevok. Budem rád, ak sa pridáte s názormi viacerí, snáď sa z toho niečo zrodí. Prvý dojem po skončení majstrovstiev – úroveň bola oproti minulému roku nižšia. Presadili sa viacmenej tí istí hráči ako v minulom roku, pričom vtedy sa museli prebiť cez od nich starších matadorov, ktorí medzitým juniorskú kategóriu ukončili. Traja zo štyroch semifinalistov tí istí. Ten štvrtý z minulého roka (Peťo Turček) skončil vo štvrťfinále. Okrem Kopiho nijaký nový vyzávateľ nepribudol (ale ten stál za to, k finále chýbalo len málo...). Ďalší poznatok – menšia vyrovnanosť. Určite spojené nádoby s tým vyššie. V oboch kategóriach so dostali do semifinále štyria najvyššie nasadení. Pohral som sa so štatistikami – u dievčat sa to stalo naposledy v roku 2008, u chlapcov také nebolo, pokiaľ štatistiky na internete siahajú. Teraz v oboch kategóriach naraz. U chlapcov všetky štvrťfinále boli jednoznačné. Na porovnanie s minulým rokom – víťazi prehrali v štyroch zápasoch štvrťfinále spolu 2 sety, minulý rok to bolo 7. To isté v skupinách (iba Sašo mal dvakrát menšie problémy, ale inak jasná suverenita najvyššie nasadených – Ingo, Kopi aj Samo iba 1 prehratý set, Peťo Turček dokonca nula). Bez vyrovnanosti nebude zlepšovanie. Žiaden tlak na najlepších, navyše zo silného širokého stredu môže vždy niekto vyskočiť. Avšak, čo robiť preto, aby bol ten stred širší a zvyšovala sa kvalita ? Bez budovania širšej kvality to nejde, avšak to sa nedá začať v kategórii juniorov. Poznáte niekto nejakú iniciatívu, ktorá by toto podporovala ? Najsilnejším momentom bolo pre mňa finále dvojhry chlapcov, prinajmenšom emotívne. Sašo opäť raz preukázal svoju obrovsky silnú zbraň – pozitívnu mentalitu a schopnosť využiť šancu, ktorú dostane. Dokonca dvakrát, v semi aj finále. Je obdivuhodné, ako dokáže po jasne prehratom sete prísť na ďalší s hlavou akoby sa nič nestalo. Keď sa nedarí, zahreší, povie, že nemá šancu a kým príde k stolu, zabudne na všetko. A ak dostane šancu, ide ju využiť. Na majstrovstvách Európy však tých šancí od najlepších hráčov dostanete minimálne a vtedy treba ukázať niečo viac, ako výmeny od ohrádok. Hoci, v momentoch, kedy hral útočnejšie a pri stole (koncovka štvrtého a piaty set finále), to malo fazónu. Ingo mu tých šancí dal tentokrát veľmi veľa. S výnimkou piateho setu herne lepší, ale takto nervózneho som ho ešte nevidel. Zaujímavé, aká vie byť hlava nevyspytateľná – v semifinále bol on ten pokojnejší, hoci po posledných troch prehratých zápasoch so Samom, a vo finále úplne naopak (so Sašom mal poslednú výhru vo finále bodovačky). Víťazstvo mu ušlo medzi prsty. Ľútosť namieste, prepásť toľko šancí na titul. Treba sa poučit, avšak herne bol Ingo od začiatku turnaja najlepšie pripravený zo všetkých. Zaujímalo by ma s kým a ako v Lučenci trénuje, keď sa v tých skromných podmienkach stále dokáže posúvať. Inak, na všetkých bolo tentoraz vidieť, že bolo viac času na trénovanie ako pred poslednou bodovačkou. Najkrajšie zápasy boli v semifinále. Mladší (Samo, Kopi) naháňali starších a neboli blízko k úspechu. Kopi tlačil na Saša a výmeny boli veľmi pekné. Kým ho držal pod tlakom a bol trpezlivý vo výmenách, bol lepší. V rozhodujúcom momente trochu stratil hlavu a nedotiahol veci. V závere sa už prejavila stará choroba – negativita, ktorá dokáže výrazne ovplyvniť jeho výkon. Hoci, počas celého turnaja po tejto stránke na mňa pôsobil veľmi dobre – len tak ďalej. Je úžasné, ako cieľavedome pracujete v NZ na odstraňovaní slabín. Pre mňa je Tomáš najpríjemnejším prekvapením sezóny, dokázal urobiť najväčší krok vpred a zmazať medzeru na najlepších. Samo veľmi dobre zvládol štvrťfinále, ktoré mal najťažšie zo všetkých. Ukázal silnú hlavu a robil správne veci. Posledný mesiac-dva musel ukázať odolnosť a niektoré kritické momenty, ktoré musel zvládnuť, ho posúvajú. Tiež v zápase s Peťom pridal herné zlepšenie v činnostiach, ktoré sme v poslednej dobe trénovali. Toto nedokázal v semifinále s Ingom, tam to bol jeho starý herný štýl. Ale to sa dalo čakať, pod tlakom sa nové veci ťažšie realizujú. Navyše, v rozhodujúcom momente (2:2 a 9:9) ho dvakrát zradil najsilnejší úder – F topspin. Na posledných zápasoch a turnajoch však ukázal vysokú dávku sebadisciplíny, takže tiež výrazný posun. Palec hore. Peťo Turček mal smolu, že z piateho miesta musel ísť v osmičke na jedného z prvej štvorky (navyše, disponovaného Samka). Dovtedy istý, prechádzal v pohode a zvládol aj challenge od Števa Peka, ktorý ho trochu ponaháňal. Určite si môže spytovať svedomie, kde stratil počas roka tých pár bodov, ktoré ho v rebríčku stáli štvrté miesto. Z ďalších, ktorí ma zaujali: David Jakubec – potvrdil svoje zlepšovanie počas roka, budúcu sezónu začne v rebríčku vysoko mladíci Peko, Oráč, Zelinka, Reho – snahou (a v niektorých prípadoch už aj schopnosťou) presadiť sa medzi staršími; tentokrát najviac Dano Oráč prístupom a efektivitou svojej hry (a dobrou hrou nad stolom) a Kubo útočnou hrou (niekedy chýbalo trošku trpezlivosti) Števo Peko s Táňou, ako zahanbili všetkých juniorov v mixe. To je asi všetko. Celkovo všetko viac-menej podľa starého obrazu. Rovnako u dievčat. Tam potvrdila Kaja Furková tohtoročnú suverenitu, aj keď v zahraničí bude treba podstatne viac. Prekvapila ma Monika Haringová, ktorá vyťažila maximum (aj z dobrého koučovania). Táňa Kukuľková sa opäť presadila (a to hovorí za všetko). Takže príjemných momentov málo – pre mňa len výkon Táni a zápas Monika Uríková – Nika Púchovanová (škoda, že sa aj Nika nevie lepšie presadiť medzi kadetkami, hru na to má). Na záver trochu sentimentu – vždy ma ku koncu majstrovstiev začne chytať zvláštna nostalgia. Niektorých hráčov aj rodičov už nebudeme tak často stretať, niektorých vôbec. Končí sa juniroská kategória a tým aj celý cirkus, ktorého súčasťou boli niekoľko rokov (a úsilie, ktoré tomu venovali). Pre mnohých to znamená (napriek tomu, že hrajú súťaže dospelých) prechod k amatérskemu prístupu – zahrám si (schválne nepíšem zatrénujem) raz-dva razy týždenne, odohrám majstrovský zápas (možno dostanem aj nejaké euro) a vybavené. Zákonite pokles výkonnosti aj pokles motivácie. Pohral som sa znova so štatistikami – od roku 2001 (P.Šereda) dodnes bolo 10 juniorských majstrov SR (bez Pepa, nazval by som to „post-Šeredovská éra“). Nerátajúc Wanga, dnes z nich pravidelne pod vedením trénera (alebo rodiča) trénujú traja (vrátane Saša). Spolu 38 medailistov v dvojhre chlapcov (z toho šiesti súčasní juniori) – z nich denne trénuje a má trénera asi osem (vrátane súčasných juniorov), zahraničné turnaje absolvujú 3-4 (bez juniorov). Spoločných tréningov najlepších postjuniorov = 0, ďalší riadený rozvoj pod dohľadom repre trénera žiadny. Akonáhle hráč prestáva byť juniorom, vytráca sa o neho akýkoľvek záujem (dovtedy bol ?). Teraz tento skok do čiernej diery čaká Saša a Inga (aj niektorých ďalších). Ako to zvládnu, bude zálažať len od rodičov (viď Kobes, Novota, Balážová), nikto im viac nepomôže. Ale kto bude hrať raz, keď skončia Pištej, Šereda, Bardoň a bude ich treba nahradiť ? Pekný deň všetkým Braňo Kalužný |
Autor: bkaluzny {11/05/2014 07:26)
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||